Nejaký ten víkend som sa kdekade túlal a veľmi som piecť popri tom nestihol. Dlhšie nepečenie mi však doprialo  trochu reflexie, aj nad tým, ako vlastne k tomu celému pristupujem. A tak sa teda vraciam ku chlebu a zažívam miernu renesanciu.

Rutina je dosť veľký zabijak nadšenia a radosti. Po mesiacoch pravidelného čerstvého, krásneho, chľebíka možno stratil chĺpok z mágie. Ale ozaj len chĺpok. Zásadnejší faktor však asi bol, že mi pečenie chleba chýbalo tých pár víkendov mimo svojej jaskyne. Každopádne som si prvý chlieb po prestávke veľmi užil. Mimoriadne sa podaril.

Nesmierne oceňujem spoľahlivosť droždia z vrecka.

Napriek tomu ako zvyčajne o kvásku rozprávam, rešpektujem ho a cením si ho. Aj chuťovo aj výživovo je nespochybniteľný borec. Má však zopár zásadných a (pre mňa) neprekonateľných nevýhod. O kvások sa treba starať. Do akej miery, ako často, koľko času alebo surovín to vyžaduje, na tom až tak nezáleží. Keď zanedbáš starostlivosť prídeš oň. To nie je až také neprekonateľné, nie som až taký neschopný, nezodpovedný ťuťmák, že by som sa nevedel postarať o pohár života. Ďalšie nevýhoda je že ak chceš kvások použiť na pečenie, musíš si to dobre naplánovať, rozhodnúť sa, a včas dopredu začať s prípravou. Aj s tým sa dá bojovať, keď už robíš akékoľvek kysnuté cesto, čas si vyžaduje. Je to ale ďalšia úroveň prípravy a špekulovania okolo vlastného harmonogramu, napchať tam prípravu kvásku.

Čo je omnoho zásadnejšie je fakt že kvások sa nie vždy podarí. Určite sú machri čo majú úspešnosť blízko 100%, to je mimo pointu. Je to živá vec a zahŕňa všetko krásne a chaotické čo s tým žitím súvisí.

Rozhodne je fajn aj takýto tréning charakteru, investovať do niečo kopu času nádeje a neviem čoho, nie vždy to vyjde. Aj keď urobíš všetko správne, občas prehráš.

Naozaj ale nepotrebujem, aby ma takto prefackal aj pohár fermentovanej múky.

Na konci týždňa  potrebujem spraviť nádherný, voňavý, chrumkavý chľebík. Nechcem bojovať s časom, mať obavy o kvalitu kvásku, modliť sa za úspech.

Chcem mať veci pod kontrolou a spoľahnúť sa že sa mi podarí mať zo seba dobrý pocit. Aspoň nech ten chlieb doma je to, čo od neho potrebujem aby bol.

Preto používam droždie zo sáčku. Zamiesim jednoduché cesto a v závislosti od toho aký mám program, chuť sa s nim pohrať alebo energiu, idem ďalej. Je úplne normálne zamiesiť cesto za 10 minút v sobotu večer, už sa ho ani nedotknúť a ráno v nedeľu mať presne to, čo som chcel, zodpovedajúce presne námahe, ktorú som vložil. Myslím že je fakt príjemné mať aspoň jednu takú aktivitu  v živote, skalu v besniacom prúde.

Ďakujem že ma čítaš  🙂

Jeden z mojich prvých tuláckych činov bola hrebeňovka Malej Fatry. V trojčlennej partii, so začiatkom v Štefanovej, Veľký Rozsutec, Stoh (veľká chyba) a ďalej pekne po hrebeni. Koniec sa ukázal byť v Strečne. Fajn výlet, mnoho som sa naučil, napríklad som bol svedkom zmŕtvychvstania na Poľudňovom Grúni. Trocha paradajok a mŕtvy chalan odrazu preskakuje skaly, zázračné.

Okrem toho som aj prehodnotil slovo “zatvorené”, rozhodne nie je také absolútne ako by sa mohlo zdať. Keď sa traja zničení borci dovalia večer k zatvorenému penziónu vôbec nie je vylúčené že dvere sa predsa otvoria, párky uvaria, a posteľ vystelie.

No a v tom penzióne menom Irenka, dlhé roky po zázraku na Poľudňovom Grúni, sa začala moja ďalšia výprava. Totiž ako je pozornému čitateľovi jasné, od Rozsutca po Strečno je len Krivánska časť Malej Fatry, ešte ostáva celá Lúčanská časť. A musel som teda nejaké veci dokončiť.

Výlet započal zatvorenou bránou na hrade Strečno, a neúspešným pokusom obísť hradby a ukradnúť aspoň jeden výhľad. Každopádne na začiatku dobrodružstva neexistuje nič také ako sklamanie, len sa dejú rôzne pozitívne veci. Tento úvod bol z tých málo pozitívnych, ale všetko fajn, čakal ma výstup na Minčol a kráčalo sa mi dobre. 

Vždy je pre mňa zaujímavé, čo mi prvé vbehne do hlavy, ako metodicky prekladám jednu nohu pred druhú. Nikdy to prvý deň nebýva to isté, nejako v tom nie je žiadna logika. Nerozmýšlam napríklad vždy nad tým či som si všetko zbalil, či mám dosť jedla, vody.  Kam dnes dôjdem, kde budem spať. Ani posledné pracovné záležitosti mi nevŕtajú na začiatku výletu v hlave, ani iné trápenia. Teraz som si v hlave premietal prvú prednášku oceľových prvkov z pred šiestich rokov, a rozmýšlal som, ako by som ju dnes spravil inak, lepšie. Potom ma vyrušil milý jazvečík čo predbehol svojich pánov a prišiel ma pozdraviť v predstihu. Na krátkych nohách mu to šlo prekvapivo dobre do kopca. ďalšie myšlienky už asi smerovali na cestu predomnou, vlastne len jedna myšlienka. Do kopca.

Rozum vraví: Cieľ je ďaleko, bude to ťažká cesta 😦

Srdce vraví: Cieľ je ďaleko, bude to ťažká cesta 🙂

Hneď po zdolaní Minčola mi bolo jasné, akú tému budú mať ďalšie dni. Naháňam Kľak. Mal som ho stále pred očami. Viditeľnosť za celý výlet nebola najlepšia, opar skrýval podobnosti vzdialených kopcov a pohorí. Pri pohľade cez taký opar vyzeral byť Kľak strašne ďaleko, čo mohlo byť na morálku trochu zdrvujúce, keďže som tam chcel byť na druhý deň, od prvého pohľadu naň. Vo finále je to ale aj celkom uspokojivé, vykúkal často spomedzi stromy a bol vždy bližšie.

Nemám bohvieaké tempo, ale našťastie Kľak bol spokojný na tom mieste ako bol, počkal ma ako dobrý kamoš, a ľahko som ho dobehol.

Voňavá smreková cesta

Nedávno sa stala historická udalosť, medveď usmrtil človeka na Slovensku, preto poviem trocha o našom najväčšom predátorovi.

Je ich veľa, miesta je málo, skôr či neskôr ich stretneš.

Medveď ťa stretnúť ale nechce, možno ešte menej ako ty jeho. Ak má príležitosť sa ti vyhnúť, spoľahni sa že sa ti vyhne. Musíš o sebe dať vedieť, keď si v partii sa porozpráte, keď si sám sa porozprávaš. Ja si aj zaspievam, spievam hrôzostrašne, snáď medvedík čo ma počul z toho nemal nočné mory. Pri táborení postačí trocha zdravého rozumu. Nevariť na mieste kde budeš spať, jedlo nemať pri sebe v noci, ale obďaleč, niekde zavesené. Zachrániš sa aj pred hladnou myškou, rada by ochutnala tvoju ovsenú tyčinku, to si buď istý.

Tuláctvo je pre mňa poučné, veľa z toho čo zistím je prenosné do netuláckeho života. Napríklad je veľmi dôležité vybrať si kamienok z topánky hneď ako ho pocítiš. Nie na najbližšej rovinke, nie s pekným výhľadom, tamto za päť metrov. Viem že to vydržíš, ale načo, vyberieš ho za minútu, tak to urob hneď.

Keď sa ti nejde veľmi dobre, chýba ti energia, si dehydrovaný. Jasné že vieš potlačiť a ísť ďalej, na doraz. Ale keď máš priestor, postaraj sa o seba, nestojí za to sa zničiť. Pri tejto lekcii som sám veľmi ďaleko od štátnic. Ešte ani zápočet nemám.

Pri takomto jednoduchom živote akosi resetuješ požiadavky na to, čo považuješ za luxus. Ak cele dni tlačíš kaviár a chlonceš šampanské, ani sa nečudujem, že ťa neuspokoja iné, bežné radosti.

Keď nemáš nič, aj dúšok teplej vody z fľaše je vrcholne uspokojivý. Asi aj preto, že si aktívne na slnku celý deň a bez vody by si doslova neprežil, ale chápeš čo vravím. Prísť k horskému prameňu, doplniť zásobu vody a poriadne sa napiť. Zážitok hodný básne.

Keď už spomíname o potešení z jedla a vody, musím niečo povedať aj o cestovinách s olivami. Už to bola štvrtá výprava, na ktorú som si zbalil toto jedlo, vždy ostalo ako rezervné, nezjedené. Pretože aký dôvod by som mal vybrať si cestoviny s olivami, keď mám na výber kurací tikka masala, špagety bolognese, hovädzí stroganoff?

No tentokrát som ich predsa len skúsil, a bolo to jedno z najlepších jedál, aké som na túre mal. Často z nejakeého divného dôvodu sú tieto dehydrované jedlá málo slané. Tieto olivy však boli veľmi uspokojivo slané a plné chuti. Navyše v nejakej príjemne hustej krémovej omáčke. Zajedal som ich klobasou tak aj nejaký fajn proteín tam bol. Fantastické jedlo, bol som hlupák že som mu nedal šancu skôr.

Po ceste som mal viacero útulní, tak som každú aspoň navštívil a nazrel dnu. Moja filozofia tuláctva je však založená na nezávislosti a pokiaľ nie som v núdzi, na útulni neprespím. Útulne sú ale pre mňa čarovné miesta. Mám pocit že nie je všetko až tak zle medzi nami, ako by sa možno zo správ mohlo zdať. Pretože aj v lese nájdeš útočisko ktoré tam nejaký dobrák postavil a udržiava. Pomoc od človeka bez tváre, ktorého ani nikdy nestretneš, ktorý jedine od teba očakáva rešpekt a slušnosť, že nič nezničíš a nezašpiníš.

• 

• 

Prvý deň ma previedol aj cez Veľkú Lúku na martinských holiach. A keďže som tam bol práve cez štátny sviatok, stretol som tam aj mnoho ľudí.

Musím povedať, že denný výletník na ľahšie dostupných miestach je moja najmenej obľúbená kategória človeka, čo stretnem na výlete. Často sú tam partie, ktorých členovia sú tam tak trochu proti svojej vôli, dávajú to najavo. Nesú so sebou atmosféru hlučnosti a takého všeobecného hulváctva a keďže pri túlaní som veľmi vnímavý atmosféry vo svojom okolí, pretože je to jeden z hlavných dôvodov ako si taký výlet viem užiť, stretnutie s takou skupinkou býva ťažké.

Každopádne menej dobrých zážitkov nemám veľa. Častejšie stretávam podobne naladeného človeka, pozdravíme, pokecáme, upozorníme sa navzájom medveďa, resp. ak ideme opačným smerom uistíme toho druhého že žiadneho medveďa sme nestretli, a ideme ďalej.

Je milé stretnúť človeka úprimne fascinovaného, že niekto sa osamote túla po kopcoch niekoľko dní, mnoho kilometrov. Mníšky na prechádzke pri Čičmanoch mali veľa otázok k praktickým veciam takého výletu, hádam by aj také niečo radi skúsili, keď som ich povzbudil že voda sa dá nájsť, jedlo odniesť, prístrešok postaviť.

• 

• 

Na druhý deň výletu ma čakalo o mnoho teplejšie počasie, ktoré sa len zhoršovalo. Osobne oveľa ťažšie znášam teplo, začal sa boj ktorý skončil až doma. Stúpať do kopca, keď pečie slnko, na rozpálenej lúke, tam sú najťažšie chvíle pre tohto zimomiľného tuláka. Ale aj z takejto situácie plynú skvelé veci. Práve druhý deň som cestou natrafil na úžasné miesto, doslova oáza pokoja, chládku a vody.

Sedlo pod Hnilickou Kýčerou. Vyčistený voňavý smrekový háj, studený, čerstvý prameň obďaleč. Cítil som sa tam neskutočne dobre. A určite to nebolo len príjemným chládkom.

Sedlo pod Hnilickou Kýčerou. Jediná moja fotka odtiaľ, choďte si to tam užiť

Ďalším benefitom horúcich dní je, že vstávaš skoro ráno, nech predbehneš slnko. A teda zažiješ východ slnka. A keď aj nie s výhľadom, príroda skoro ráno je čarovná. A potom keď už je naozaj horúco, nájdeš si chládok a zdriemneš si. Veď si vstával skoro, Času máš koľko len chceš.

Podarilo sa mi takmer 24 hodín nestretnúť človeka. Takáto úroveň samoty je celkom vzácna a prináša zvláštne pocity. Musím povedať že som sám sebe dobrá spoločnosť, viem sa porozprávať. A keď nie so sebou tak aj svet naokolo ponúkne príjemný rozhovor. Vtáčiky často majú čo povedať, mnohokrát sa náš rozhovor točil len okolo ich panického volania a môjho chlácholenia, prichádzam v mieri, nie je dôvod na obavy. Vietor mi povedal kedy treba vyraziť, keď zašuchotal lístím, prebral ma z driemot a vedel som že sa mi pôjde dobre, s príjemným pohľadením.

Mal som veľa čo povedať aj lajnu do ktorého som stúpil, aj keď mi nejako neodpovedalo. Možno bolo šokované mojim vyberaným slovníkom. Možno len stratilo reč, keďže som ho zobral na topánke na výlet jeho života, kým som sa ho úplne zbavil.

Na kľak som dorazil, a po krátkom túlaní po okolí, som si vybral Reváň ako môj domov. Musím povedať, že som tam kempoval najviac na hulváta, ako kedykoľvek doteraz, ale akosi mi to nevadilo. Výhľad bol úchvatný a viac ma nezaujímalo. A keď som sa prešiel po okolí a uvedomil si že, som obklopený jahodami, bolo mi všetko jedno, večeru som mal ako cisár. Divé jahody a svieža voda z prameňa pod Kľakom. Po západe slnka ma stretlo pár ľudí čo si uživalo západ slnka z Kľaku, boli to fajn ľudia, zaželali sme si dobrú noc.

Ale veľmi dobrá noc ma nečakala, nepretržite fúkalo a keďže som mal málo miesta, stan som nerozložil úplne vetru vzdorne, plieskal mi celú noc a spať mi príliš nedal. Východ slnka mi však dal všetku energiu sveta, nejdem ho špiniť slovami.

Každopádne druhým dňom som skončil hrebeň Malej Fatry. Pocit ukončenej veci ma však obchádzal, som rád za to, že som to prešiel, ale viac za zážitok a radosti pochodu. Akosi nepotrebujem uzatvárať kapitolu aby som bol spokojný, pokiaľ ma cesta napĺňala.

Tuláctvo však nekončí, chcem ísť až do rodičovského domu, do Kanianky. Ďalší úsek poznám, viem čo ma čaká. Na Fačkovské sedlo som zbehol rýchlo a s vôľou z ocele, viem že sa musím vydriapať hore vlekom na Homôlku a bude mi piecť rovno na chrbát, slnko aj ráno o ôsmej už má silu a pocítil som to. Ale vystúpal som.

Ďalšie dva dni sa mi kráčalo dobre, telo som mal nastavené, vedel som ako doplniť energiu, ako sa vyhnúť vyčerpaniu, kedy ísť, kedy oddychovať. Dostal som sa do režimu diaľkového pochodu a plnej očisty mysle.

Z istého pohľadu sa udialo veľmi málo, z iného som vyriešil tisíc vecí, bol som na mnohých miestach, fyzicky aj mysľou.

Čas sa akosi zvláštne komprimoval, keď som sa zastavil na noc, začal rozbaľovať batoh a myšlienky v hlave, všetko čo som za celý deň premyslel a prešiel, sa predo mnou vylialo ako oceán. Pri pohľade na Kľak, z táboriska nad Čavojom, som len s údivom stál a prepočítaval.

Pred dobrodružstvom sa snažím nečakať nič, dobré ani zlé. Chcem to zažiť tak ako je, bez predsudkov. O Lučanskej Malej Fatre som vedel že je viac menej zalesnená, oproti Krivánskej možno menej výhľadov.

Malá Fatra je čarokrásna. Od Veľkého Rozsutca po Kľak.

---

Na záver mala galéria.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Vyzerá to tak, že tento týždeň zase nebudem písať o pečení, nejako to vonku opeknelo a víkendy sú odrazu menej o sedení v interiéri a viac o aktivitách vonku. Ďalší príspevok však určite bude o hlavnej téme Pána Plechov, čestné slovo! Každopádne, bol som na Muránskej planine.

Niekedy pred vekom pandémie, v čase, keď moji kamaráti boli len chlapi, a nie manželia a otcovia, sme sa chceli poprechádzať pár dní v národnom parku Muránska planina. Nepodarilo sa nám to vtedy, aj som zabudol že to miesto bolo niekedy atraktívne. Asi pred mesiacom mi jeden z týchto čerstvých otcov dal otázku prečo tam nejdem. Odpoveď som nevymyslel, tak som tam logicky musel ísť. Pôvodný plán našeho výletu sa stratil v histórií tak som si vymyslel nejakú nie veľmi hardcore slučku Muráň – Muráň.

• 

Cieľom bolo mať jeden deň čistého pochodu, začať v prírode, skončiť v prírode. A samozrejme zvoliť trasu ktorá ma nezabije, stačí ak ma prizabije. Nakoniec som sám seba prekvapil kondičkou a ľahkosťou pochodu, tak som sa ani neprizabil. Dovoľ mi potľapkať sa po pleciach, 28km s 15kg na chrbte, 1300m stúpania, po chodníkoch ktoré boli často zavalené a ťažko priechodné, pred rokom by som to nedal v takej pohodke ako teraz. Good job Pán Plechov!

Vďaka dlhému druhému dňu a krátkemu tretiemu, som mohol cestu domov spojiť aj s objavovaním kraja ktorý málo poznám. Krásne mäkučko tam rozprávate slováci, kopčeky, lesy, príroda, výhľad na Tatry všetko super. Ale opravte si prosím cesty, že som šiel trasou Utekáč – Drábsko mi moje autíčko tak skoro neodpustí. Na druhej strane je odrazu pri porovnaní úsek Bánovce n. Bebravou – Trenčín hladký ako detská prdelka. Niekde v Stolických vrchoch mi na cestu vyšla krásna Jelenica a pekne pozdravila. Za nejakú rozbitú cestu to určite stálo.

Nebola to moja prvá sólo expedícia, rád by som ti povedal aj nejaké užitočné veci, príprava, výbava a tak ďalej, tentokrát však potrebujem zo seba dostať hlavne prečo takéto výpravy pácham.

Určite nemusím nikomu vysvetlovať prečo je dôležité niekedy vypnúť a zresetovať a podobne, každý máme svoj osvedčený spôsob. Som aktívny oddychovač preto ma lákajú dovolenky kde sa niečo deje, možností je veľa, nič sa však ani zďaleka nerovná osamotenému tuláctvu. Zredukovať život na najzákladnejšie potreby, zbaliť si ich do batoha a jednoducho vyraziť, je to tá najväčšia voľnosť, a tá najsilnejšia droga. Tak dokážem nájsť základnú mentálnu rovinu od ktorej sa viem zase niekam odraziť. Rozdiel oproti dennému výletu a expedícií je obrovský. Byť na túre s tým že dnes musíš niekde byť, niečo vidieť a niekam sa vrátiť, ťa obmedzuje. Aj keď máš veľmi voľný program a nemusíš sa ponáhlať. Krásne miesto možno fixuješ niekde konkrétne, to chceš dnes vidieť a keď ho uvidíš výlet mal úspech.

• 

Keď máš so sebou všetko čo by si len potreboval, pred sebou jediný ciel, byť v prírode, vtedy je krásne miesto všade kam sa pozrieš. Každá lúčka, každý kvietok, príjemne chladná dolina s potokom. Poseď pri ňom hodinu, na to si tam šiel. Prišiel si na lúku s neskutočným výhľadom, hranica tmavého smrekového lesa, krasové bralo v diaľke? No a čo že sú dve hodiny poobede, vytiahni knihu, čitaj do večera. Alebo si zdriemni, prečo nie. Zamysli sa pri kráčaní, vyrovnaj sa s vecami, vymysli niečo zaujímavé, možno pochopíš niečo čo ti vŕta v hlave mesiac, možno sa utvrdíš v tom, že tie kombinácie v MIDASe dávajú zmysel a naozaj si nezabudol na žiaden súčiniteľ. Ak náhodou zasnený neodbočíš, kde si pôvodne chcel, nevadí, len máš pred sebou iný chodník, niekam ťa dovedie.  Je to veľmi efektívna psychohygiena, cítim ako zo mňa každým krokom odpadá všetka nahromadená špina za mesiace od posledného výletu, liečim sa, vyrovnávam s vecami.

• 

• 

Taká expedícia má silné momenty, keď si sám je to trochu iný zážitok. Keď si niekde v neznámom lese, stmieva sa a ty vieš že na kilometre nikto nie je. Len zver a príroda.

Nejako vnútorne v tebe bije pračlovek na poplach, kde je tlupa, kde je skrýša, medvede sú všade, oheň nemáš!

Moderný človek bije na poplach ešte viac, kde je kohútik s vodou, kde je chladnička, kde je WC, kde je Netflix?!

Ale si predsa Pán Plechov, vieš sa o seba postarať, minimalizuješ nebezpečenstvo. Máš filter na vodu, trvanlivé jedlo na viac dní, nabitý mobil, mapu, kompas, zapaľovač, varič. Jedlo v noci zavesíš na strom ďalej od stanu, zver ťa nevyruší. Prekonáš bitie na poplach, moderný človek uzná že nepotrebuješ všetko pohodlie sveta. Pračlovek uzná že budeš v bezpečí. Dosiahneš obrovský pokoj a ten neznámy strašidelný les bude tvojim domovom.

Kráčať veľa dní s ťažkým batohom nie je ľahké. Ráno ti tvoje porazené telo nadáva, nedávaj ten batoh na boľavé plecia, nezapínaj tak tesno ten bedrový pás, už ich máš otlačené zo včera. Nohy máš krvavé, vážne chceš navliecť vlhké studené ponožky a dať nohy do vlhkých studených topánok?! Samozrejme telo ovládaš ty tak mu povieš nech je ticho a vybavené. Keď zistí že ho neposlúchaš tak bude protestovať stále menej, na tretí deň už takmer rezignuje, zmieri sa s tým že si tupec a bolesť ťa neodradí.

Niekedy je to ale naozaj priveľa. Všetko bolí, je ti chladno, si mokrý. Hladina cukru v krvi nízka, cieľ ďaleko, morálka na dne. Mizéria a agónia. Jediná vec, čo však musíš urobiť, je jeden krok. Jeden krok dokážeš urobiť, nech už je akokoľvek ťažký.

Pokračuješ ďalej, vždy jeden krok.

---

Na záver nejaké fotky, výhľady, reality tuláckeho žitia a stravovania, drobné zvieratká.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Trošku o tom, prečo si myslím, že pečenie chleba je pre mňa také uspokojivé. Ako som spomenul v úvode, príprava jedla bola vždy niečo z čoho som sa tešil. Nechcem do hĺbky skúmať prečo to tak je, každý má nejakú tú svoju úchylku, môj mozog ma odmeňuje keď spravím z dobrej suroviny kvalitné a chutné jedlo. A zjem ho. Je to dosť základná biologická potreba, tak to všetko dáva zmysel, keby však ide len o náplň základného inštinktu neumrieť od hladu, asi by som netrávil toľké hodiny v kuchyni s úsmevom na tvári.

Pravdaže začiatky v kuchyni boli skromné, jednoduché recepty, základné suroviny, malé požiadavky na zručnosť.  Bola to úplne všedná vec, ak som chcel dobre jesť, musel som si sám navariť Môžem sa len tešiť že to príroda zariadila a mal som z toho aj radosť. Prirodzene som sa zlepšoval a viac som si trúfal, čo je snáď najdôležitejšia ingrediencia, sebavedomie kuchára. Čo som si však uvedomil bolo, že napriek tomu že som vedel pripraviť celkom sofistikované jedlá, tie najjednoduchšie boli stále veľmi veľmi uspokojivé. Krásny steak, len soľ a korenie, 10 minút príprava, jedlo pre cisára.

Som presvedčený že hlavne vďaka jednoduchosti je výsledok taká veľká odmena.

Myslím si o sebe že som celkom jednoduchý človek, z hľadiska toho čo považujem za hodnotné, a čo nie. Čo najviac si udržať nezávislosť, od iných ľudí, od spoločnosti, to je pre mňa cenné. Preto aj robím to čo robím. Aj pre to poľujem, využívam príležitosť vlastnoručne dostať na stôl mäso. Poľovníctvo je citlivá téma, na inokedy. Poviem len, že pre mňa je ulovenie divej zvery vzácna vec, považujem za veľkú zodpovednosť rozhodnúť o osude zvery a tak sa k tomu staviam. Vyhasnutím koristi sa moja úloha ďaleko nekončí.

V posledných rokoch som si vybudoval vzťah aj ku veciam ktoré rastú. Obyčajná zelenina z vlastnej záhradky, nič nereprezentuje samostatnosť lepšie.

Nezávislosť, jednoduchosť a spojenie s prírodou sa objavuje aj v ďalšej aktivite ktorá je blízka môjmu srdcu. Viacdňová turistika. Aj o tom sa ešte porozprávame, pre potreby toho čo chcem teraz povedať stačí asi len zdôrazniť, že stráviť niekoľko dní sám v prírode, s celým životom v batohu je asi tá najväčšia sloboda akú môže človek zažiť a preto aj najhodnotnejšia vec pre chlapa ako ja.

V doma upečenom chlebe vidím hodnotu. Kým som nezačal piecť prišlo mi to tak že keď bude zatvorený obchod, chlieb jednoducho nemám. Keď som ho dokázal upiecť odomkol som si ďalšie dvere nezávislosti. Samozrejme že vlastnú múku nedokážem pri svojom terajšom spôsobe žitia zabezpečiť, možno snáď niekedy.

Krásna vôňa čerstvého chľebíka, chrumkavá kôrka, mäkučká striedka. Pocit dobre vykonanej práce, nezávislosti. Jednoduchosť jedla ktoré poznáme tisíce rokov. Upiekol som stovky chlebov a vždy mám z toho ďalšieho veľké potešenie.

Z jednoduchých vecí vyskladám šťastný život.

Peknú nedeľu prajem, dnes budem rozprávať o praktickej veci, a tou je výber správneho nástroja na upečenie uspokojivého chlebíka.

Samozrejme na pečenie použijeme trúbu, o tom viac trochu neskôr, teraz chcem hlavne rozprávať o tom kam položíš svoje cesto, keď ho vkladáš do trúby, napriek tomu čo možno napovedá názov tohto blogu, plech nie je zďaleka najlepšia možnosť. Poďme postupne. Na vytvorenie dobrej kôrky potrebujeme hlavne jednu vec, vodnú paru. Práve vďaka vodnej pare ostane kôrka chrumkavá a pružná. Ak by sme v prvej fáze pečenie nevytvorili v trúbe dostatočnú vlhkosť, kôrka by bola kožovitá, nepružná, tenučká. No nič moc veru. Poďme teda vytvoriť tú paru. Ale až za moment, už mi chľebík dostatočne vychladol, idem si pochutiť na páradnom maslovom krajci s medom.

V profesionálnej pekárni by pec priamo napustili parou, taký inštrument ale pravdepodobne veľa z nás nemá v kuchyni. Našťastie existuje niekoľko relatívne ľahkých spôsobov ako doma paru spraviť. Jedna možnosť je do trúby vložiť na spodok ďalší plech do ktorého pred pečením nalejeme horúcu vodu. Táto metóda má jeden zásadný problém, naše trúby vzduch cirkulujú a ventilujú ho preč, preto o paru dosť rýchlo aj prídeme. Navyše neviem povedať ako každá trúba zareaguje, viem si predstaviť že sa vie zjašiť a protestovať proti toľkej pare. Každopádne som skúsil raz, nemal som odvahu spraviť dostatok pary a výsledok bol taký, zbabelá kožovitá kôrka.

Našťastie máme aj inú metódu, upiecť chlieb v hrnci. Ak sa cesto ocitne v uzavretom hrnci rozpálenom nad 250 stupňov, vlhkosť z cesta ujde, ale nie ďaleko. V uzavretom hrnci sa pekne vytvorí presne čo potrebujeme, vlhké horúce prostredie. Žiadne opletačky s vodou, nadmernou parou, trúbou v panike. Toto je metóda ktorú preferujem.

Iná veľmi dôležitá vec je materiál a hlavne hrúbka našeho hrnca. Tak ako pri iných kuchynských aktivitách, preferujeme aby pridaním studenej suroviny náš horúci povrch nestratil priveľa tepla. Rovnako je to aj s pečením. Ak na rozpálený tenký plech praskneme studené vlhké cesto, odrazu stratí množstvo energie a to je chybička. Chceme predsa veci udržať rozpálené až do krásneho uspokojivého konca. Aj preto si dávame tú námahu a rozpaľujeme hrniec a trúbu dostatočný čas pred začiatkom pečenia.

Čo sa týka rozmerov, je hlavne dôležité aby malo cesto priestor rásť do strán a hlavne k nebesám.

V zhrnutí, hrubý ťažký hrniec s pokrievkou je na štýl chleba aký pečiem úplný TOP. Dnešný príspevok nechcem aby bol veľmi romantický tak si nechám ódu pre môj liatinový hrniec na inokedy, teraz len poviem že aj vďaka tomu aký skvelý chlieb v ňom viem napiecť mám tak vrúcny vzťah ku kusu liatiny.

• 

• 

• 

Ak by som mal teda odporučiť nejaké úrovne vhodnosti čo sa výberu nástroja týka, vyzeralo by to asi takto, od sedláka, po kráľa:

• Obyčajný plech, nezakrytý
• Hrubší plech, nezakrytý
• Hrniec, nezakrytý
• Obyčajný plech, zakrytý čímkoľvek
• Hrubší plech, zakrytý čímkoľvek
• Hrniec, zakrytý

Na záver ešte apelujem, nádejný chlebový padawan. Nenechaj sa odradiť že máš doma len obyčajný plech a trúbu ktorá ani nevieš akú teplotu vie dosiahnuť. Upeč ten prvý chlieb, nadýchni sa zhlboka jeho vône, vypočuj si praskanie jeho kôrky ak sa ti to dopraje. Ver mi. Pečenie chleba je cesta k mnohým schopnostiam.