Dokončovačka

Jeden z mojich prvých tuláckych činov bola hrebeňovka Malej Fatry. V trojčlennej partii, so začiatkom v Štefanovej, Veľký Rozsutec, Stoh (veľká chyba) a ďalej pekne po hrebeni. Koniec sa ukázal byť v Strečne. Fajn výlet, mnoho som sa naučil, napríklad som bol svedkom zmŕtvychvstania na Poľudňovom Grúni. Trocha paradajok a mŕtvy chalan odrazu preskakuje skaly, zázračné.

Okrem toho som aj prehodnotil slovo “zatvorené”, rozhodne nie je také absolútne ako by sa mohlo zdať. Keď sa traja zničení borci dovalia večer k zatvorenému penziónu vôbec nie je vylúčené že dvere sa predsa otvoria, párky uvaria, a posteľ vystelie.

No a v tom penzióne menom Irenka, dlhé roky po zázraku na Poľudňovom Grúni, sa začala moja ďalšia výprava. Totiž ako je pozornému čitateľovi jasné, od Rozsutca po Strečno je len Krivánska časť Malej Fatry, ešte ostáva celá Lúčanská časť. A musel som teda nejaké veci dokončiť.

*Ak sa zdá byť brána zamknutá, je to preto lebo naozaj je zamknutá*

Výlet započal zatvorenou bránou na hrade Strečno, a neúspešným pokusom obísť hradby a ukradnúť aspoň jeden výhľad. Každopádne na začiatku dobrodružstva neexistuje nič také ako sklamanie, len sa dejú rôzne pozitívne veci. Tento úvod bol z tých málo pozitívnych, ale všetko fajn, čakal ma výstup na Minčol a kráčalo sa mi dobre.

Vždy je pre mňa zaujímavé, čo mi prvé vbehne do hlavy, ako metodicky prekladám jednu nohu pred druhú. Nikdy to prvý deň nebýva to isté, nejako v tom nie je žiadna logika. Nerozmýšlam napríklad vždy nad tým či som si všetko zbalil, či mám dosť jedla, vody. Kam dnes dôjdem, kde budem spať. Ani posledné pracovné záležitosti mi nevŕtajú na začiatku výletu v hlave, ani iné trápenia. Teraz som si v hlave premietal prvú prednášku oceľových prvkov z pred šiestich rokov, a rozmýšlal som, ako by som ju dnes spravil inak, lepšie. Potom ma vyrušil milý jazvečík čo predbehol svojich pánov a prišiel ma pozdraviť v predstihu. Na krátkych nohách mu to šlo prekvapivo dobre do kopca. ďalšie myšlienky už asi smerovali na cestu predomnou, vlastne len jedna myšlienka. Do kopca.

Rozum vraví: Cieľ je ďaleko, bude to ťažká cesta 😦

Srdce vraví: Cieľ je ďaleko, bude to ťažká cesta 🙂

Hneď po zdolaní Minčola mi bolo jasné, akú tému budú mať ďalšie dni. Naháňam Kľak. Mal som ho stále pred očami. Viditeľnosť za celý výlet nebola najlepšia, opar skrýval podobnosti vzdialených kopcov a pohorí. Pri pohľade cez taký opar vyzeral byť Kľak strašne ďaleko, čo mohlo byť na morálku trochu zdrvujúce, keďže som tam chcel byť na druhý deň, od prvého pohľadu naň. Vo finále je to ale aj celkom uspokojivé, vykúkal často spomedzi stromy a bol vždy bližšie.

Nemám bohvieaké tempo, ale našťastie Kľak bol spokojný na tom mieste ako bol, počkal ma ako dobrý kamoš, a ľahko som ho dobehol.

Voňavá smreková cesta

Nedávno sa stala historická udalosť, medveď usmrtil človeka na Slovensku, preto poviem trocha o našom najväčšom predátorovi.

Je ich veľa, miesta je málo, skôr či neskôr ich stretneš.

Medveď ťa stretnúť ale nechce, možno ešte menej ako ty jeho. Ak má príležitosť sa ti vyhnúť, spoľahni sa že sa ti vyhne. Musíš o sebe dať vedieť, keď si v partii sa porozpráte, keď si sám sa porozprávaš. Ja si aj zaspievam, spievam hrôzostrašne, snáď medvedík čo ma počul z toho nemal nočné mory. Pri táborení postačí trocha zdravého rozumu. Nevariť na mieste kde budeš spať, jedlo nemať pri sebe v noci, ale obďaleč, niekde zavesené. Zachrániš sa aj pred hladnou myškou, rada by ochutnala tvoju ovsenú tyčinku, to si buď istý.

*Ideálne miesto na bezpečné prenocovanie pre moje oriešky a klobásu*

Tuláctvo je pre mňa poučné, veľa z toho čo zistím je prenosné do netuláckeho života. Napríklad je veľmi dôležité vybrať si kamienok z topánky hneď ako ho pocítiš. Nie na najbližšej rovinke, nie s pekným výhľadom, tamto za päť metrov. Viem že to vydržíš, ale načo, vyberieš ho za minútu, tak to urob hneď.

Keď sa ti nejde veľmi dobre, chýba ti energia, si dehydrovaný. Jasné že vieš potlačiť a ísť ďalej, na doraz. Ale keď máš priestor, postaraj sa o seba, nestojí za to sa zničiť. Pri tejto lekcii som sám veľmi ďaleko od štátnic. Ešte ani zápočet nemám.

Pri takomto jednoduchom živote akosi resetuješ požiadavky na to, čo považuješ za luxus. Ak cele dni tlačíš kaviár a chlonceš šampanské, ani sa nečudujem, že ťa neuspokoja iné, bežné radosti.

Keď nemáš nič, aj dúšok teplej vody z fľaše je vrcholne uspokojivý. Asi aj preto, že si aktívne na slnku celý deň a bez vody by si doslova neprežil, ale chápeš čo vravím. Prísť k horskému prameňu, doplniť zásobu vody a poriadne sa napiť. Zážitok hodný básne.

*Aj keby len pomaly kvapká, času je dosť, nič nie je krajšie ako oddychovať pri prameni*

Keď už spomíname o potešení z jedla a vody, musím niečo povedať aj o cestovinách s olivami. Už to bola štvrtá výprava, na ktorú som si zbalil toto jedlo, vždy ostalo ako rezervné, nezjedené. Pretože aký dôvod by som mal vybrať si cestoviny s olivami, keď mám na výber kurací tikka masala, špagety bolognese, hovädzí stroganoff?

No tentokrát som ich predsa len skúsil, a bolo to jedno z najlepších jedál, aké som na túre mal. Často z nejakeého divného dôvodu sú tieto dehydrované jedlá málo slané. Tieto olivy však boli veľmi uspokojivo slané a plné chuti. Navyše v nejakej príjemne hustej krémovej omáčke. Zajedal som ich klobasou tak aj nejaký fajn proteín tam bol. Fantastické jedlo, bol som hlupák že som mu nedal šancu skôr.

Po ceste som mal viacero útulní, tak som každú aspoň navštívil a nazrel dnu. Moja filozofia tuláctva je však založená na nezávislosti a pokiaľ nie som v núdzi, na útulni neprespím. Útulne sú ale pre mňa čarovné miesta. Mám pocit že nie je všetko až tak zle medzi nami, ako by sa možno zo správ mohlo zdať. Pretože aj v lese nájdeš útočisko ktoré tam nejaký dobrák postavil a udržiava. Pomoc od človeka bez tváre, ktorého ani nikdy nestretneš, ktorý jedine od teba očakáva rešpekt a slušnosť, že nič nezničíš a nezašpiníš.

*Dve útulne, pri oboch som našiel vodu, aj keď nocľah som nepotreboval*

Prvý deň ma previedol aj cez Veľkú Lúku na martinských holiach. A keďže som tam bol práve cez štátny sviatok, stretol som tam aj mnoho ľudí.

Musím povedať, že denný výletník na ľahšie dostupných miestach je moja najmenej obľúbená kategória človeka, čo stretnem na výlete. Často sú tam partie, ktorých členovia sú tam tak trochu proti svojej vôli, dávajú to najavo. Nesú so sebou atmosféru hlučnosti a takého všeobecného hulváctva a keďže pri túlaní som veľmi vnímavý atmosféry vo svojom okolí, pretože je to jeden z hlavných dôvodov ako si taký výlet viem užiť, stretnutie s takou skupinkou býva ťažké.

Každopádne menej dobrých zážitkov nemám veľa. Častejšie stretávam podobne naladeného človeka, pozdravíme, pokecáme, upozorníme sa navzájom medveďa, resp. ak ideme opačným smerom uistíme toho druhého že žiadneho medveďa sme nestretli, a ideme ďalej.

Je milé stretnúť človeka úprimne fascinovaného, že niekto sa osamote túla po kopcoch niekoľko dní, mnoho kilometrov. Mníšky na prechádzke pri Čičmanoch mali veľa otázok k praktickým veciam takého výletu, hádam by aj také niečo radi skúsili, keď som ich povzbudil že voda sa dá nájsť, jedlo odniesť, prístrešok postaviť.

*Čože je to za kus náhodného lesa? Aha, veď to je domov*. V objatí pŕhľavy

Na druhý deň výletu ma čakalo o mnoho teplejšie počasie, ktoré sa len zhoršovalo. Osobne oveľa ťažšie znášam teplo, začal sa boj ktorý skončil až doma. Stúpať do kopca, keď pečie slnko, na rozpálenej lúke, tam sú najťažšie chvíle pre tohto zimomiľného tuláka. Ale aj z takejto situácie plynú skvelé veci. Práve druhý deň som cestou natrafil na úžasné miesto, doslova oáza pokoja, chládku a vody.

Sedlo pod Hnilickou Kýčerou. Vyčistený voňavý smrekový háj, studený, čerstvý prameň obďaleč. Cítil som sa tam neskutočne dobre. A určite to nebolo len príjemným chládkom.

Sedlo pod Hnilickou Kýčerou. Jediná moja fotka odtiaľ, choďte si to tam užiť

Ďalším benefitom horúcich dní je, že vstávaš skoro ráno, nech predbehneš slnko. A teda zažiješ východ slnka. A keď aj nie s výhľadom, príroda skoro ráno je čarovná. A potom keď už je naozaj horúco, nájdeš si chládok a zdriemneš si. Veď si vstával skoro, Času máš koľko len chceš.

Podarilo sa mi takmer 24 hodín nestretnúť človeka. Takáto úroveň samoty je celkom vzácna a prináša zvláštne pocity. Musím povedať že som sám sebe dobrá spoločnosť, viem sa porozprávať. A keď nie so sebou tak aj svet naokolo ponúkne príjemný rozhovor. Vtáčiky často majú čo povedať, mnohokrát sa náš rozhovor točil len okolo ich panického volania a môjho chlácholenia, prichádzam v mieri, nie je dôvod na obavy. Vietor mi povedal kedy treba vyraziť, keď zašuchotal lístím, prebral ma z driemot a vedel som že sa mi pôjde dobre, s príjemným pohľadením.

Mal som veľa čo povedať aj lajnu do ktorého som stúpil, aj keď mi nejako neodpovedalo. Možno bolo šokované mojim vyberaným slovníkom. Možno len stratilo reč, keďže som ho zobral na topánke na výlet jeho života, kým som sa ho úplne zbavil.

*Posledný pohľad na Kľak, pred jeho zdolaním*

Na kľak som dorazil, a po krátkom túlaní po okolí, som si vybral Reváň ako môj domov. Musím povedať, že som tam kempoval najviac na hulváta, ako kedykoľvek doteraz, ale akosi mi to nevadilo. Výhľad bol úchvatný a viac ma nezaujímalo. A keď som sa prešiel po okolí a uvedomil si že, som obklopený jahodami, bolo mi všetko jedno, večeru som mal ako cisár. Divé jahody a svieža voda z prameňa pod Kľakom. Po západe slnka ma stretlo pár ľudí čo si uživalo západ slnka z Kľaku, boli to fajn ľudia, zaželali sme si dobrú noc.

Ale veľmi dobrá noc ma nečakala, nepretržite fúkalo a keďže som mal málo miesta, stan som nerozložil úplne vetru vzdorne, plieskal mi celú noc a spať mi príliš nedal. Východ slnka mi však dal všetku energiu sveta, nejdem ho špiniť slovami.

*Východ slnka na Reváni, zo série Ranná káva v prírode. Tentokrát s novým hrnčekom*.

Každopádne druhým dňom som skončil hrebeň Malej Fatry. Pocit ukončenej veci ma však obchádzal, som rád za to, že som to prešiel, ale viac za zážitok a radosti pochodu. Akosi nepotrebujem uzatvárať kapitolu aby som bol spokojný, pokiaľ ma cesta napĺňala.

*Posledný pohľad na Malú Fatru, v diaľke vidieť Veľkú Lúku po ktorej som sa prechádzal deň predtým*

Tuláctvo však nekončí, chcem ísť až do rodičovského domu, do Kanianky. Ďalší úsek poznám, viem čo ma čaká. Na Fačkovské sedlo som zbehol rýchlo a s vôľou z ocele, viem že sa musím vydriapať hore vlekom na Homôlku a bude mi piecť rovno na chrbát, slnko aj ráno o ôsmej už má silu a pocítil som to. Ale vystúpal som.

Ďalšie dva dni sa mi kráčalo dobre, telo som mal nastavené, vedel som ako doplniť energiu, ako sa vyhnúť vyčerpaniu, kedy ísť, kedy oddychovať. Dostal som sa do režimu diaľkového pochodu a plnej očisty mysle.

Z istého pohľadu sa udialo veľmi málo, z iného som vyriešil tisíc vecí, bol som na mnohých miestach, fyzicky aj mysľou.

Čas sa akosi zvláštne komprimoval, keď som sa zastavil na noc, začal rozbaľovať batoh a myšlienky v hlave, všetko čo som za celý deň premyslel a prešiel, sa predo mnou vylialo ako oceán. Pri pohľade na Kľak, z táboriska nad Čavojom, som len s údivom stál a prepočítaval.

Pred dobrodružstvom sa snažím nečakať nič, dobré ani zlé. Chcem to zažiť tak ako je, bez predsudkov. O Lučanskej Malej Fatre som vedel že je viac menej zalesnená, oproti Krivánskej možno menej výhľadov.

Malá Fatra je čarokrásna. Od Veľkého Rozsutca po Kľak.