Jeden Krok

Vyzerá to tak, že tento týždeň zase nebudem písať o pečení, nejako to vonku opeknelo a víkendy sú odrazu menej o sedení v interiéri a viac o aktivitách vonku. Ďalší príspevok však určite bude o hlavnej téme Pána Plechov, čestné slovo! Každopádne, bol som na Muránskej planine.

*Veľká Lúka na Muránskej planine, pre kompletný obraz si predstav milión sysľov*

Niekedy pred vekom pandémie, v čase, keď moji kamaráti boli len chlapi, a nie manželia a otcovia, sme sa chceli poprechádzať pár dní v národnom parku Muránska planina. Nepodarilo sa nám to vtedy, aj som zabudol že to miesto bolo niekedy atraktívne. Asi pred mesiacom mi jeden z týchto čerstvých otcov dal otázku prečo tam nejdem. Odpoveď som nevymyslel, tak som tam logicky musel ísť. Pôvodný plán našeho výletu sa stratil v histórií tak som si vymyslel nejakú nie veľmi hardcore slučku Muráň – Muráň.

Cieľom bolo mať jeden deň čistého pochodu, začať v prírode, skončiť v prírode. A samozrejme zvoliť trasu ktorá ma nezabije, stačí ak ma prizabije. Nakoniec som sám seba prekvapil kondičkou a ľahkosťou pochodu, tak som sa ani neprizabil. Dovoľ mi potľapkať sa po pleciach, 28km s 15kg na chrbte, 1300m stúpania, po chodníkoch ktoré boli často zavalené a ťažko priechodné, pred rokom by som to nedal v takej pohodke ako teraz. Good job Pán Plechov!

Vďaka dlhému druhému dňu a krátkemu tretiemu, som mohol cestu domov spojiť aj s objavovaním kraja ktorý málo poznám. Krásne mäkučko tam rozprávate slováci, kopčeky, lesy, príroda, výhľad na Tatry všetko super. Ale opravte si prosím cesty, že som šiel trasou Utekáč – Drábsko mi moje autíčko tak skoro neodpustí. Na druhej strane je odrazu pri porovnaní úsek Bánovce n. Bebravou – Trenčín hladký ako detská prdelka. Niekde v Stolických vrchoch mi na cestu vyšla krásna Jelenica a pekne pozdravila. Za nejakú rozbitú cestu to určite stálo.

*Na ľavo všetko čo tulák potrebuje. Na pravo všetko čo tulák spapá za 3 dni*.

Nebola to moja prvá sólo expedícia, rád by som ti povedal aj nejaké užitočné veci, príprava, výbava a tak ďalej, tentokrát však potrebujem zo seba dostať hlavne prečo takéto výpravy pácham.

Určite nemusím nikomu vysvetlovať prečo je dôležité niekedy vypnúť a zresetovať a podobne, každý máme svoj osvedčený spôsob. Som aktívny oddychovač preto ma lákajú dovolenky kde sa niečo deje, možností je veľa, nič sa však ani zďaleka nerovná osamotenému tuláctvu. Zredukovať život na najzákladnejšie potreby, zbaliť si ich do batoha a jednoducho vyraziť, je to tá najväčšia voľnosť, a tá najsilnejšia droga. Tak dokážem nájsť základnú mentálnu rovinu od ktorej sa viem zase niekam odraziť. Rozdiel oproti dennému výletu a expedícií je obrovský. Byť na túre s tým že dnes musíš niekde byť, niečo vidieť a niekam sa vrátiť, ťa obmedzuje. Aj keď máš veľmi voľný program a nemusíš sa ponáhlať. Krásne miesto možno fixuješ niekde konkrétne, to chceš dnes vidieť a keď ho uvidíš výlet mal úspech.

Keď máš so sebou všetko čo by si len potreboval, pred sebou jediný ciel, byť v prírode, vtedy je krásne miesto všade kam sa pozrieš. Každá lúčka, každý kvietok, príjemne chladná dolina s potokom. Poseď pri ňom hodinu, na to si tam šiel. Prišiel si na lúku s neskutočným výhľadom, hranica tmavého smrekového lesa, krasové bralo v diaľke? No a čo že sú dve hodiny poobede, vytiahni knihu, čitaj do večera. Alebo si zdriemni, prečo nie. Zamysli sa pri kráčaní, vyrovnaj sa s vecami, vymysli niečo zaujímavé, možno pochopíš niečo čo ti vŕta v hlave mesiac, možno sa utvrdíš v tom, že tie kombinácie v MIDASe dávajú zmysel a naozaj si nezabudol na žiaden súčiniteľ. Ak náhodou zasnený neodbočíš, kde si pôvodne chcel, nevadí, len máš pred sebou iný chodník, niekam ťa dovedie. Je to veľmi efektívna psychohygiena, cítim ako zo mňa každým krokom odpadá všetka nahromadená špina za mesiace od posledného výletu, liečim sa, vyrovnávam s vecami.

*Prvý večer ma prekvapil srnec, začal so mnou konverzovať ale musel som ho niečim uraziť, len mi vynadal a šiel si po svojom. Potrebujem sa asi doučiť srnčej reči, spoločnosť som uvítal.*

*Fabova hoľa. Nič len mŕtve stromy a čučoriedky. Veľmi dobre som sa sám so sebou nahlas porozprával, nech medvedíka nestrenem.*

Taká expedícia má silné momenty, keď si sám je to trochu iný zážitok. Keď si niekde v neznámom lese, stmieva sa a ty vieš že na kilometre nikto nie je. Len zver a príroda.

Nejako vnútorne v tebe bije pračlovek na poplach, kde je tlupa, kde je skrýša, medvede sú všade, oheň nemáš!

Moderný človek bije na poplach ešte viac, kde je kohútik s vodou, kde je chladnička, kde je WC, kde je Netflix?!

Ale si predsa Pán Plechov, vieš sa o seba postarať, minimalizuješ nebezpečenstvo. Máš filter na vodu, trvanlivé jedlo na viac dní, nabitý mobil, mapu, kompas, zapaľovač, varič. Jedlo v noci zavesíš na strom ďalej od stanu, zver ťa nevyruší. Prekonáš bitie na poplach, moderný človek uzná že nepotrebuješ všetko pohodlie sveta. Pračlovek uzná že budeš v bezpečí. Dosiahneš obrovský pokoj a ten neznámy strašidelný les bude tvojim domovom.

Kráčať veľa dní s ťažkým batohom nie je ľahké. Ráno ti tvoje porazené telo nadáva, nedávaj ten batoh na boľavé plecia, nezapínaj tak tesno ten bedrový pás, už ich máš otlačené zo včera. Nohy máš krvavé, vážne chceš navliecť vlhké studené ponožky a dať nohy do vlhkých studených topánok?! Samozrejme telo ovládaš ty tak mu povieš nech je ticho a vybavené. Keď zistí že ho neposlúchaš tak bude protestovať stále menej, na tretí deň už takmer rezignuje, zmieri sa s tým že si tupec a bolesť ťa neodradí.

Niekedy je to ale naozaj priveľa. Všetko bolí, je ti chladno, si mokrý. Hladina cukru v krvi nízka, cieľ ďaleko, morálka na dne. Mizéria a agónia. Jediná vec, čo však musíš urobiť, je jeden krok. Jeden krok dokážeš urobiť, nech už je akokoľvek ťažký.

Pokračuješ ďalej, vždy jeden krok.